Lietadlá
Defiant (anglické lietadlo)
Defiant byl dvoumístný stíhač s otočnou vězí, vkteré byly čtyřmi kulomety. Defiant byl velmi elegantní stroj, ale jeho taktické nasazení balo špatné a jeho manévrovací schopnosti kazila těžká kulometná věž. Zpočátku zaznamenal několik úspěchů díky tomu, že jej němečtí piloti zaměňovali s Hurricenem a snažili se kněmu co nejblíže přiblížit ze zadu, což pro ně byla smrtelná chyba díky kulometné věži namířené do zadu. Poté ale následovaly těžké ztráty, které omezili použití Defianta pouze jako nočního stíhače. Během války bylo vyrobeno 1064 kusů všech verzí.
Funkce: stíhač
Rok: 1940, Osádka: 2, Motor: 1 * 954kW R.R. Merlin XXRozpětí: 11.99m, Délka: 10.77m, Výška: 3.45m, Plocha křídla: 23.23m2
Hmotnost: 2849kg, Max.hmotnost: 3821kgRychlost: 504km/h, Dostup: 9250m, Dolet: 748km
Výzbroj: 4*mg7.7mm
Messerschmitt Bf 110
Historie této těžké stíhačky sahá do roku 1934, kdy byla specifikována na Technickém úřadu letectva nová kategorie letadel tzv. "kampfzerstörer". Mělo jít o rychlý doprovodný, bombardovací a bitevní letoun. Podmínky soutěže na tento letoun byly ihned rozeslány do leteckých továren. Willy Messerschmitt se při projektu nedodržel podmínky zadání, což bylo nakonec dobře. Vroce 1935 byla totiž změněna koncepce výstavby Luftwaffe a kategorie "kampfzerstörer" se změnila na kategorie "těžký stíhač" a "rychlý bombardér".
Stručná charakteristika | |||
---|---|---|---|
Bf-110 | C-1 | G-1 | |
Rozmery | Rozpätie | 16,20 m | 16,20 m |
Dížka | 12,30 m | 12,30 m | |
Nosná plocha | 38,50 m2 | 38,50 m2 | |
Hmotnosť | prázdna | 5.200 kg | 5.700 kg |
vzletová | 6.700 kg | 7.300 kg | |
Výkony | Motory DB 601A-1 a DB605B-1 | 828,3 kW | 1076,75 kW |
Max. rýchlosť | 535 km/h | 595 km/h | |
Dolet | 1.080 km | 1.000 km | |
Dostup | 10.000 m | 11.000 m | |
Stúpavosť v 0m | 9,8 m/s | 14,5 m/s |
Heinkel He 111
Heinkel He 111 bol pôvodne navrhovaný paralelne v civilnej aj vo vojenskej verzii. Druhý a štvrtý prototyp predstavoval dopravné lietadlo, ostatné prototypy zasa bombardér. Prvé lety absolvovali v roku 1935. Verzia A sa neosvedčila, preto bola odpredaná do Číny. V ďalších verziách sa používalo viacero rôznych motorov (verzie B, C, D, E, F, G). Od verzie E sa začal používať bombový zameriavač Lofte 7 a vydržal až do konca vojny. Čiastočné úpravy v tvare draku a krídel sprevádzal celý vývoj. Verzia F bola predaná do Turecka. Verzia J bola plánovaná ako torpédová.
Od verzie P bola zavedené nová pilotná kabína, ktorá bola aerodynamicky zladená s trupom tak, že tvorila jeho nedeliteľnú súčasť. Sériová výroba sa rozbehla na prelome rokov 1938 a 1939. Kvôli nedostatku motorov DB 601 bola nahradená sériou H, ktorá používala motory Jumo 211. Postupom času sa pridávali zbrane, závesníky a rôzne vybavenie a montovali sa modernejšie verzie motorov. Verzia H-6 bola najpočetnejšia verzia He 111. Lietadlo bolo používané ako bombardovacie, torpédové, prieskumné, transportné, kuriérne, stíhacie a bitevné. Vďaka svojím výborným letovým vlastnostiam, veľkej stabilite a obratnosti bolo posádkami veľmi obľúbené. Väčšina ďalších He 111 bola už len modifikáciou verzie H-6. Verzia H-22 bola použitá na vypúšťanie striel Fi 103 (V-1). Posledné verzie boli výškové R a zdvojené Z.
A6M Zero
Pozadie vzniku:
Jedným z najdôležitejších faktorov ovplyvňujúcich rozhodovanie Japonských vojenských vodcov, ktorí vtiahli Japonsko do víru vojny zahŕňajúcej takmer celý Tichý oceán, boli práve výkony stíhacieho lietadla Zero.
V čase, keď sa objavilo, malo Zero ďaleko najlepšie výkony zo všetkých lietadiel na svete v službe, alebo aj z tých ešte len na rysovacích doskách. Rýchlosť, dolet, stúpavosť a schopnosť operovať z lietadlovej lode vytvorili spolu excelentnú zbraň Japonského námorníctva. Zbraň, ktorá sa mohla stať čepeľou japonského meča, ktorý mal byť použitý na ovládnutie Pacifiku. Táto vízia bola pre japonských generálov neodolateľná a preto ráno 8. Decembra 1941 (japonského času) Zerá viedli letecký útok proti americkej pacifickej flotile v Pearl Harbore.
V roku 1937, keď sa japonské sily posúvali stále hlbšie do Číny, a keď sa na horizonte črtala možnosť väčšieho konfliktu so Spojenými štátmi o juhovýchodnú Áziu bohatú na suroviny, vydalo 17. mája Cisárske japonské námorníctvo špecifikácie 12-Ši (podľa dvanásteho roku vlády cisára Hirohita) pre firmy Nakadžima a Mitsubiši na vývoj pokročilého stíhacieho lietadla, ktoré by prevyšovalo výkony akéhokoľvek iného lietadla, s ktorým by sa mohlo stretnúť. Konkrétnejšie:
- lietadlo malo dosahovať rýchlosť 500 km/h
- malo stúpať do výšky 3000 m za 3 minúty 3 sekúnd
- malo vydržať vo vzduchu 1,2-1,5 hodiny pri normálnom výkone a 6-8 hodín pri ekonomickom chode motora s odhadzovateľnými nádržami
- vyzbrojené malo byť dvoma kanónmi kal. 20 mm a dvoma guľometmi kal. 7,7 mm a mal mať dva závesníky pre 60 kg bomby
- kompletné rádiové vybavenie vrátane smerového rádia
Keď boli takéto požiadavky formálne prednesené týmto dvom leteckým spoločnostiam 17. januára 1938 na stretnutí v Námornom leteckom centre v Jokosuke, Nakadžima sa bez boja stiahla. Predstaviteľov Mitsubiši sa však podarilo presvedčiť, aby začali s vývojom dizajnu podľa predložených špecifikácií.
Dizajnérsky tím firmy Mitsubiši vedený Jirom Horikošim, ktorý predtým viedol vývoj teraz už zastaralého palubného A5M Typ 96 (Claude), musel hneď na začiatku vybrať pohonnú jednotku. K dispozícii boli tri motory:
Výrobca | Mitsubiši | Mitsubiši | Nakadžima |
Meno | Zuisei-13 | Kinsei-46 | Sakae-12 |
Typ | hviezdicový | hviezdicový | hviezdicový |
Počet valcov | 14 | 14 | 14 |
Výkon (k) | 875 | 1070 | 950 |
Suchá váha (kg) | 526 | 560 | 530 |
Priemer (mm) | 1118 | 1218 | 1150 |
Stručná charakteristika |
|||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|
A6M2b | A6M3 | A6M5 | A6M5b | A6M5c | A6M7 | A6M2-N | |
Rozpätie (m) | 12,00 | 11,00 | 11,00 | 11,00 | 11,00 | 11,00 | 12,00 |
Dĺžka (m) | 9,05 | 9,06 | 9,121 | 9,121 | 9,121 | 9,24 | 10,10 |
Výška | 3,525 | 3,570 | 3,570 | 3,570 | 3,570 | 3,570 | ? |
Nosná plocha (m2) | 22,438 | 21,538 | 21,300 | 21,300 | 21,300 | 21,300 | 22,440 |
Hmotnosť prázdna (kg) | 1.754 | 1.807 | 1.894 | 1.876 | 2.155 | 2.050 | 1.920 |
Hmotnosť vzletová (kg) | 2.421 | 2.535 | 2.743 | 2.733 | 3.150 | 3.000 | 2.460 |
Max. rýchlosť (km/h) | 533 | 544 | 565 | 560 | 540 | 543 | 432 |
Dolet (km) | 2.220-3.350 | 1.800-2.380 | 1.550-1.920 | 1.910 | 2.113-3.427 | 1.520-2.960 | 1.140-1.770 |
Dostup (m) | 10.000 | 11.050 | 11.740 | 11.740 | 11.050 | 11.200 | 10.000 |
Stúpavosť (m/min) | 6.000/7,45 | 6.000/7,32 | 6.000/7,02 | ? | 8.000/9,95 | 8.000/9,96 | 5.000/6,7 |
Junkers Ju 87
Ju 87 známy tiež pod označením „Stuka“, čo bolo skrátené označenie pre Sturzkampfflugzeug. Bol to jednomotorový strmhlavý bombardér používaný nacistickým Nemeckom počas 2. svetovej vojny. Charakteristický bol najmä svojimi krídlami do tvaru „W“ a kapotovaným podvozkom, na ktorom mal namontované sirény. Bol to vysoko špecializovaný stroj určený primárne na strmhlavé bombardovanie. Bol symbolom nemeckej bleskovej vojny, jeho slabiny sa prejavili v neskorších fázach vojny: najmä v bitke o Britaniu ako aj na východnom fronte.
Vznik a vývoj ]
Roku 1933 vypísalo Ríšske ministerstvo letectva súťaž na výrobu strmhlavého bombardéru. Súťaže sa zúčastnili firmy: Arado, Blohm & Voss, Heinkel a Junkers. Projekt firmy Junkers si nakoniec získal štátnu zakázku.
Predchodcom Ju 87 bolo podobne koncipované lietadlo Junkers K-47. Prvý prototyp Ju 87V1 vzlietol v septembri 1935. Stroj skonštruoval Herman Polman. Už vtedy získalo lietadl svoje charakteristické črty, ako bola celokovová konštrukcia cetroplánu, či krídla do tvaru „W“ Prototyp bol poháňaný motorom Rolls-Royce Kestrel V s maximálnym výkonom 525 k. Neskoršie prototypy sa líšili motorom Junkers Ju-210A s vyšším výkonom, jednoduchou smerovkou a priezorom v podlahe pre jednoduchšie bombardovanie. Výzbroj sa skladala okrem nesených bômb aj z dvoch guľometov MG 17 v krídlach a jedného MG 15 ovládaného strelcom, pre krytie zadnej polosféry. Prototypy mali nosnosť iba do 500 kg. Vo svojej dobe bol stroj celkovo dobrý, pomerne kvalitný a spoľahlivý. Skombinoval dobré letové vlastnosti, na svoju triedu dostatočnú manévrovateľnosť, dobrý výhľad z kabíny a presnosť zásahov pri bombardovaní, ktorá sa pohybovala okolo 30 m.
Čoskoro roku 1937 prišli prvé úpravy Ju 87A-0 a A-1 neskôr dokonalejšia A-2 s novým motorom Ju-210D s väčším výkonom (vyrobilo sa 262 strojov). Luftwaffe však mala k stroju výhrady. Ukázalo sa, že nemá dostatočný dostup, operačný dolet a malú nosnosť bômb. Tieto nedostatky mala odstrániť verzia B. Ju 87B-1 sa líšil od predchodcu zasúvateľným prekrytom (na predošlých verziách sa prekryt kabíny vyklápal do boku), inak dizajnovanou prednou časťou trupu a krytom motora. Zmeny boli aj na podvozku, rádiovej anténe a smerovke. Na podvozkovú nohu bola namontovaná siréna, pre svoj psychologický účinok na nepriateľa počas útoku. Iný bol aj motor Ju-211A a neskôr D s výkonom 1000, či neskôr 1200 k. V decembri 1939 začala výroba verzie B-2. Tá sa líšila väčším vodným chladičom a drevenou vrtuľou, ktorá nahradila kovovú. Vylepšenia sa dočkala aj rádiostanica. Verzia B-2 mohla odniesť až 1000kg bômb. Tento typ sa dočkal svojho krstu ohňom v španielskej občianskej vojne neskôr v 2. svetovej vojne.
Ďalšie podverzie:
- Ju 87B-2 U1 alebo tiež (U2) – mala inú rádiostanicu
- Ju 87B-2 U3 – mala zlepšené pancierovanie posádky
- Ju 87B-2 U4 – verzia ktorá používala namiesto kolies, snežné lyže (nevyrábala sa sériovo)
- Ju 87B-2 trop – verzia určená do púštnych podmienok
- Ju 87C – určená pre lietadlové lode
- Ju 87R-1 – mala predĺžený dolet, možnosť niesť vonkajšie prídavné nádrže a celková nosnoť zväčšená o 250kg
- Ju 87D-1 – bola najväčšia verzia (1037 ks), ktorá bola upravená na základe prvých bojových skúseností. Zlepšené bolo najmä pancierovanie osádky, zmenila sa obranná výzbroj z jedného MG 15 na 2 MG 81Z, použitá bola novšia verzia motoru Ju-211F a neskôr od februára 1941 J. Úpravy sa dočkal aj podvozok a závesníky, takže lietadlo odnieslo až 1800 kg bômb.
- Ju 87D-1 trop - verzia určená do púštnych podmienok
- Ju 87D-2 – verzia určená na ťahanie klzákov
- Ju 87D-3 – verzia pre útoky na pozemné ciele (teda zmena, oproti strmhlavému bombardovaniu)
- Ju 87D-4 – torpédový bombardér
- Ju 87D-5 - verzia pre útoky na pozemné ciele, zlepšené pancierovanie, výzbroj 2x 20 mm kanóny MG 151/20, zväčšené rozpätie krídel
- Ju 87D-6 – zjednodušenie predošlej verzie, nevyrábané sériovo
- Ju 87D-7 a D-8 – nočné bombardéry, nový motor Ju-211P (1500 k), odstránené vzdušné brzdy
- Ju 87E – opäť novšia verzia pre lietadlové lode, ktorá mohla niesť i torpéda
- Ju 87F – verzia s väčším rozpätím krídel, nevyrábaná sériovo
- Ju 87G – verzia odvíjajúca sa od verzie D-5, avšak špeciálne určená na boj proti tankom. Bola vybavená dvomi 37 mm kanónmi BK-3,7. Vznikla na podnet nemeckého esa Hansa Urlicha Rudela lietajúcom na strojoch Ju 87. Skúšaná už v roku 1942. Po prvý krát nasadená v boji vo väčšom množstve roku 1943 v bitke v Kurskom oblúku.
- Ju 87H – verzia s dvojitým riadením, cvičná
Bojové nasadenie
Počas prepadnutia Poľska, útoku na Holandsko, Belgicko a Francúzko zaznamenali Ju 87B veľké úspechy a účinne pomáhali postupujúcim nemeckým jednotkám ako „lietajúce delostrelectvo“. Kryté prevahou stíhacích Bf 109 predvádzali exhibície v presnom bombardovaní vojenských i nevojenských cieľov a tak získali jednak fantastickými úspechmi (za priaznivých podmienok), ako aj výbornou propagandou priam legendárnu povesť univerzálnej všetkoničiacej zbrane. Avšak už po jednom mesiaci nasadenia pri útokoch na Veľkú Británie v roku 1940 britské stíhačky ukázali, že „Stuky“ sú vo svojej skutočnej podobe iba pomalé, neohrabané a nedostatočne ozbrojené jednoúčelové lietadlá a museli byť z bojov kvôli vysokým stratám stiahnuté. Nasadené boli preto v stredomorí a Afrike, kde britské letectvo nebolo ešte také silné. Pokusom o zlepšenie stroja bola výroba verzie D. Tá bola nasadzovaná hlavne na východnom fronte, kde v prvých rokoch bojov bola skutočne veľkou oporou postupujúcich Nemcov. V roku 1942 však Sovietske vzdušné sily začali byť pre Luftwaffe rovnocenným súperom. Akonáhle stratili Nemci vzdušnú prevahu aj na tomto bojisku, skončili „Stuky“ ako aj éra ich strmhlavých náletov. Zaujímavosťou je snáď ešte verzia G, ktorá bola nasadená v bitke v Kurskom oblúku. Taktika útoku na tanky bola jednoduchá ale o to účinnejšia. Stroje sa zniesli z oblohy podobne ako pri strmhlavom bombardovaní, avšak nezhadzovali bomby, ale mierili svoje kanóny na zadnú časť tankov. Tam sa nachádzalo ich najslabšie pancierovanie. Napriek tomu že množstvo nesenej munície do týchto 37 mm kanónov nebolo veľké, dokázali počas jedného letu zničiť až 6 tankov. Hans Urlich Rudel na Ju 87 dosiahol neuveriteľných vyše 500 zničených tankov do konca vojny. Celkovo bolo vyrobených vyše 6 000 strojov Junkers Ju 87 všetkých verzii.
Popis konštrukcie
Junkers Ju 87D bol dvojmiestny, jednomotorový samonosný dolnoplošník. Kovová kostra krídiel, pevných aj pohyblivých chvostových plôch bola potiahnutá duralom. Krycie plechy takisto duralové. Radový motor s typickým chladičom poháňal trojlistú, drevenú vrtuľu s nastaviteľným uhlom nábehu listov. Podvozok bol pevný. Hlavné podvozkové nohy kapotované v typických „bačkorách“. Výzbroj verzie D tvorili dva pevné guľomety MG 81 kalibru 7,92 mm a jeden pohyblivý dvojguľomet rovnakej ráže.
Technické údaje verzia D
- Rozpätie: 15,25m
- Dĺžka: 11,13 m
- Výška: 3,9 m
- Nosná plocha: 31.90 m²
- Hmotnosť prázdneho stroja: 3 945 kg
- Maximálna vzletová hmotnosť: 5720 kg
- Motor: Junkers Jumo 211 s výkonom 956 kW (1300 k)
- Maximálna rýchlosť vo vodorovnom lete: 409 km/h
- Dostup: 7320 m
- Dolet: 820 km
Supermarine spitfire
Technické údaje: Supermarine Spitfire Mk.IX, jednomiestne stíhacie a stíhacie bombardovacie lietadlo
Rozpätie: 11,22 m
Dĺžka: 9,46 m
Pohon: motor Rolls-Royce Merlin 63 s výkonom 1230 kW
Výzbroj: 2 kanóny kalibru 20 mm, 4 guľomety kalibru 7,7 mm a 454 kg bômb ako vonkajšia príťaž
Max. vzletová hmotnosť: 4309 kg
Max. rýchlosť: 656 km/h vo výške 7620 m
Dolet: 1575 km
Me 262 B-1a/U1
Stručná história
Lietadlá Me 262 Schwalbe boly pôvodnej nemeckej konštrukcie, projektované už v roku 1938. Prvý úspešný štart tohoto lietadla, vybaveného reaktívnimi motormi Jumo 004, sa uskutočnil 18. júla 1942. Ale niekoľko prototypov lietalo už v rozmedzí 4. apríla až 25. novembra 1941. Tieto stroje maly však piestové motory na prednej časti trupu, alebo kombináciu piestový motor Jumo 210 G a dva reaktívne MBW 003.
Me 262 bol vyrábaní v niekoľko verziách, najdôležitejšie jednomiestne stíhacie Me 262 A-1a, dvojmiestne cvičné Me 262 B-1a a dvojmiestne stíhacie Me 262 B-1a/U1.
Popis lietadla a jeho hlavné technické údaje
Me 262 B-1a bol dvojmiestny dvojmotorový samonosný dolnoplošník, Kovová kostra krídla, chvostových ploch i trupu boly potiahnuté duralom. Reaktívne motory boly umiestnené v gondolách pod krídlami. Podvozok sa zaťahoval do krídla smerom k trupu a predná podvozková noha do trupu.
Pohonnú jednotku tvorily dva dvojprúdové motory M-04 (Jumo 004 B-1) s osemstupňovým axiálnim kompresorom a jednostopňovou axiálnou turbímou. Maximálny ťah jedneho motoru pri zemi bol 8,7kN. Vyzbrojený bol 2 kanónmi MK 108 ráže 30 mm po 80 nábojov.
|
|
Seafire
Verzia pod názvom Seafire bola určená pre operácie z lietadlových lodí. Namiesto ostrohového kolieska mala záchytný hák (kvôli brzdeniu lietadla pri pristávaní na lietadlovej lodi), sklápacie krídla a ďalšiu výstroj potrebnú pre prevádzku na lietadlových lodiach. Napriek solídnym výkonom nebola táto modifikácia úplne vhodná pre takúto prevádzku (obtiažne pristávanie, spôsobené malým rozchodom kolies, spôsobilo množstvo nehôd, typ taktiež neoplýval dlhým doletom potrebným nad morom) a tak sa Seafire nestal v britskom námornom letectve taký dominantný ako na pevnine.
Celkom bolo vyrobených vyše 2500 strojov rôznych verzii lietadla Supermarine Seafire. Posledná verzia Seafire (Mk.47) bola nasadená v Kórejskej vojne. K vyradeniu Seafire zo služby došlo v roku 1952.